V mojom živote sa odohrávajú príbehy, o ktorých som v mladosti nemohla ani len tušiť – nevedela som kto som a aké mám schopnosti. Na to, aby som to zistila, som musela zostarnúť. Verím, že v každom veku je niečo pekné. A ja som pochopila čo je pekné v päťdesiatke: Už som konečne sama sebou, môžem rozhodovať o veciach, ktoré chcem iba ja a nepýtať si už súhlas ostatných.

Postaviť školu bol šialený nápad. Povedala som si však, že to skúsim, pretože som stretla človeka, ktorému verím, a ktorý na Madagaskare žije viac ako 30 rokov. Neváhala som ani sekundu. V živote je dôležité vedieť sa rozhodnúť, a ja som sa rozhodla. Škola bol môj sen. Postavili sme ju za necelý rok. Keď som dostala prvé fotografie, ako deti pomáhajú rodičom pri kopaní základov, ako boli dovezené tehly na kočoch v záprahu, bolo to ako v starom filme. Rozplakala som sa. Moje rozhodnutie ma urobilo šťastnou.

Snívala som ďalej o tom aká bude realita, a či sa budú deti tešiť rovnako ako ja. Nič ma nesklamalo. Naopak, dostala som od ľudí viac ako som očakávala. Radosť v srdci nenahradia žiadne peniaze ani žiadne materiálne hodnoty, žiadna značková kabelka, žiadne šperky, žiadne drahé auto. Tento pocit radosti mi nikto neukradne, zoberiem si ho až do hrobu.

Škola v Antoby Est ma naučila, že treba počúvať svoje vnútorné ja a príliš vela nerozmýšľať, lebo realita života vás vedie často proti vašej vôli len tam, kde to chce tento svet. Som šťastná, že som išla za svojím snom, že škola je tu, a že môžem okolo nej písať ďalšie dôležité príbehy.

Škola bola zariadená a komplet vybavená zo zdrojov SLOVAKAID čo nám bolo veľkou pomocou.